Úvod – sláva ĽŠU
Pamätáte si na ľudové školy umenia? S týmto pomenovaním sa mnohým spájajú umelecké spomienky z detstva. Do revolúcie to bolo štartovacie miesto úspešných umelcov a pre menej húževnatých nadšencov spôsob zmysluplného a cieľavedomého trávenia svojho voľného času.
Zaručovali úspešné pokračovanie na vyšších umeleckých školách a podporovali svojich žiakov v interpretačnej, či inej tvorivej práci. No neboli pre každého... Záujem o umelecké školy, poskytujúce základné vzdelanie bol vysoký a vychýrených škôl nebolo veľa. Uchádzači museli prejsť prísnymi kritériami a len dúfali, že si ich pán učiteľ, či pani učiteľka z toho množstva talentov vyberie. Ak sa tak stalo, meno pedagóga obvykle výrazne zarezonovalo v ich živote. Väčšinou išlo o dôležitú osobnosť umeleckej scény s bohatou interpretačnou a pedagogickou praxou, odborníka vo svojej oblasti a často absolventa starej poctivej školy. Deti si pod ich vedením cibrili techniku a svoje umelecké schopnosti rozširovali na vysoko prezentovateľnú úroveň, no takisto boli formované ich hodnoty a vzťah ku kultúre a divadlu. Tieto slová znejú priam nostalgicky.
Kde sme teraz?
S množstvom všetkého pribudlo časom aj veľa umeleckých škôl od výmyslu sveta, a tak sa karta obrátila – otázku uplatnenia začali riešiť oni, premenované základné umelecké školy alebo skrátene ZUŠ. Uchádzači už o čosi menej. Zatiaľ čo hudobníci v individuálnom vyučovaní čelia konkurencií najmä zo strany rôznych študovaných, či samozvaných súkromných učiteľov, ktorí radi prídu priamo za žiakom a naučia ho po čom jeho srdce túži (od prípravy na konzervatórium, po „covery“ najnovších popových skladieb), tanečnému odboru dýchajú na krk všemožné štúdiá, súbory, kluby, súkromné školy, či dokonca kurzy. No vlastne nedýchajú...
Z hľadiska popularity a veľakrát aj poskytovanej kvality, sa na tieto inštitúcie ZUŠ-ky už len z diaľky, v závese prizerajú. Kvalita vzdelávania v tanečnom obore má tendenciu upadať kvôli vonkajším podmienkam. Chýba im flexibilita a priebojnosť. Aj keď ich drží pri živote istá podpora od ministerstva, ZUŠky spia a nerozvíjajú sa.
Počuli ste alebo vyslovili už niekedy označenie „vyzeráš ako zo ZUŠ-ky...“? Bolo tu vždy alebo sa používa sa len teraz? Ja neviem. Možno existuje preto, že prejav profesionálneho tanečníka by sa jednoducho nemal podobať tancu dieťaťa a možno len vyjadruje obmedzenia, s akými fungujú tieto inštitúcie, každopádne nemá veľmi lichotivý podtext.
Niektoré sa snažia zbaviť tejto povesti, priblížiť sa súkromným školám a dosahovať podobné výsledky. No súkromné školy fungujú inak, a tak sa automaticky narúša štruktúra, či podstata „klasickej ZUŠ“. V praxi sa občas stáva, že niektorí pedagógovia súčasných (základných) umeleckých škôl nie sú odborníkmi na vyučované tanečné techniky a k ich pôsobeniu stačí len vysokoškolský titul. Na povinných predmetoch vyučujú tanečné štýly, ktoré sú im najbližšie alebo také, o ktoré je veľký záujem zo strany rodičov, súčasných trendov alebo ambiciózneho vedenia. Na verejných podujatiach a tanečných súťažiach sa následne s komerčnými štýlmi tanca, či gymnastikou sa medzi súkromné školy a tanečné kluby včleňujú aj snaživé ZUŠ-ky... Veľakrát je tu prítomná povestná kvantita, prevládajúca nad kvalitou, s čím prichádza riziko zranenia v dôsledku neprimeraného zaťaženia detí, ktorých príprava neprebieha v optimálnych podmienkach.
Na druhej strane stoja základné umelecké školy, ktoré sa pravidlami riadia, no na rozdiel od ich dravých kolegýň, im často chýba taká životaschopnosť ako farebným a hlučným súkromným klubom. Pedagogická stolička sa tu vysedí jednoduchšie a z takto vyhriateho miesta sa vstáva len ťažko. Ani jeden z protipólov nie je pre znovunadobudnutie pozitívneho statusu ZUŠ-ky ideálny a akákoľvek ich komparácia neposkytuje riešenie problému. No ani ZUŠ-ky nie sú len čierno-biele. Nájdu sa medzi nimi kvalitatívne vyspelé, také, ktoré dokážu čerpať zo svojich podmienok. Ich úroveň sa jednoducho líši región od regiónu, mesto od mesta a aj medzi samotnými školami, či dokonca umeleckými odbormi v nich existujú rozdiely. Pretože ich tvoria predovšetkým ľudia. Úspešné školy zvyčajne nezabúdajú na svoje korene, či zakladajúce osoby a využívajú svoj dávno vytvorený koncept pre úspech.
Čerpanie z minulosti
Prečo sa nepokúsiť ťažiť z toho, čo už v minulosti bolo vytvorené a funkčné? Doménou tanečného odboru bolo od začiatku univerzálne tanečné vzdelanie detí ešte pred tým, než sa začnú profilovať ich tanečné preferencie. Učia sa tu pohybové a hudobné základy a tri rozsiahle tanečné techniky, vďaka ktorým sa môžu rozhodnúť pre štúdium na tanečnom konzervatóriu, dráhu vo folklórnom súbore, či uplatniť v praxi techniky moderného tanca. Rovnako sú tu rozvíjané aj vôľové vlastnosti a všeobecná orientácia v oblasti tanečného umenia, ktorú by žiaci v ideálnom prípade mali viditeľne pretavovať do svojej tanečnej interpretácie a do schopnosti vnímať obsah choreografických diel. Takýmto spôsobom sa z nich stávajú samostatne a kriticky mysliaci diváci.
Je však možné naplniť všetky požiadavky aj v dnešných podmienkach? Stačia jednej tanečnej technike bezmála dve hodiny za týždeň, ak vôbec toľko? Život beží rýchlejšie a ZUŠ-ka opäť nestíha, kráča vo svojom ležérnom tempe. Dieťa s vyplazeným jazykom dobieha na hodinu, odkiaľ uteká na svoje ďalšie aktivity a jediné, čo ho zaujíma je, kedy sa už konečne postaví na špičky a otočí štyri „piruety“ v tých krásnych trblietavých šatách. Dá sa takto pokračovať a čerpať zo systému, ktorý bol nastavený dávnejšie?
Snáď pomôže kúsok inšpirácie od našich skúsených učiteľov, ktorých práca bola vždy poctivá, naplnená oddanosťou svojmu povolaniu a vyžadovaním rovnakého interesu od svojich žiakov.
Nová krv – nové očakávania
Otázka očakávaní, ktoré si pedagóg vytvára voči svojim zverencom na ZUŠ, závisí nielen od jeho osobnej vízie a ambícií. Samozrejme, výraznú rolu zohrávajú jeho osobnostné vlohy a pedagogické skúsenosti, charakter a rozsiahlosť jeho interpretačnej praxe, no v konečnou dôsledku aj očakávania, ktoré boli naňho kladené v čase, keď bol sám študentom. Priority má každý nastavené inak, no je istá línia, ktorú učitelia základnej umeleckej školy sledujú a ktorej smer udáva školský systém. Závisí od podpory odboru zo strany vedenia – t. j. koľko záujmu, časovej a finančnej dotácie venuje škola jeho chodu, materiálneho a priestorového zabezpečenia, príležitostí na verejnú prezentáciu a samozrejme, od možností výberu talentovaných detí na prijímacích skúškach. Podmienky, v akých má pedagóg možnosť pracovať priamo ovplyvňujú to, ako nastaví vlastné očakávania voči žiakom a aká atmosféra bude vládnuť na hodinách. Vonkajšie vplyvy zasahujú do vzťahu učiteľ – žiak a taktiež čiastočne ovplyvňujú výsledky ich práce. Úspech však býva podmienený aj vnútorne, charakteristickými vlastnosťami konkrétnych tried, ktoré sa viac, či menej líšia medzi sebou navzájom. Rozdiely vidieť na prvý pohľad, no nie vždy závisia len od veku a úrovne žiakov, napr. piataci sú výrazoví tanečníci, no pomerne pomaly napredujú po technickej stránke, zatiaľ čo malí druháci svojou usilovnosťou a fyzickými dispozíciami dosahujú, na ich vek, nadpriemerné výsledky. Z roka na rok sa tieto charakteristiky zvyknú meniť aj u jednotlivých ročníkov – v čase, keď väčšina detí vstúpi do kritického obdobia dospievania alebo kvôli nestálemu zloženiu skupiny. Stačí, ak odíde jeden vedúci člen, motivácia ostatných sa mení. Očakávania pedagóga by mali prihliadať na všetky skutočnosti, s ktorými sa v praxi stretávame a miesto uspokojenia sa s faktom, že „pracujeme s tým, čo máme – nedá sa nič robiť“, pozrieť sa na momentálny stav, načúvať mu a prispôsobiť svoje vyučovanie, prípadne vzdelať sa v inom inšpiratívnom odvetví.
Na množstvo situácií sa možno pripraviť len ťažko, dôležité je však neprestať so sebavzdelávaním a čerpaním inšpirácií od skúsenejších pedagógov. V opačnom prípade, ak svojej príprave pedagóg nevenuje potrebný čas a naďalej zotrváva v presvedčení o správnosti jeho postupov, ocitá sa vo svojej uzavretej bubline, uniká mu dynamicky rozvíjajúca sa doba, nedokáže využiť svoj potenciál a skôr, či neskôr ho jeho povolanie môže priviesť k vyhoreniu. Takýto pedagóg si navyše ťažko vytvára pozitívny vzťah ku svojim žiakom, ktorým taktiež klesá motivácia spolupracovať a časom sa začnú objavovať nové nezodpovedané otázky ako napr. „Kde ako pedagóg robím chybu? Prečo žiaci nespĺňajú stanovené očakávania? Je vložená energia rovnocenne vysielaná naspať?“
Plnenie účelu
Problém môže spočívať v zacyklenosti a obmedzenosti vlastných obzorov. Aby ho bolo možné odhaliť, je potrebné uvedomiť si a mierne pozmeniť svoju optiku. Mnohí učitelia sa príliš zaoberajú svojou osobou, spôsobom akým pôsobia a komunikujú, svojimi poznatkami, ktoré ich ovplyvnili v dávnej minulosti a sú pre nich posvätné. Ako východiskový bod berú seba a svoju vášeň k tancu. To všetko je prirodzené, no ak sa človek vráti k nezištnej a pokornej podstate odovzdávania zručností a hodnôt, môže objaviť riešenia svojich vnútorných pochybností. Zanietenosť pedagóga je teda rovnako dôležitá, ako jeho schopnosť podnietiť ju u druhých, vďaka tomu, že východiskovým bodom sa stanú oni a ich postoje k tancu. Učiteľ je v tomto procese vzorom a mentorom, nie nekompromisným autokratom. Svojich žiakov počúva, pozoruje ich a snaží sa porozumieť tomu, čo sú ochotní vziať si z vyučovania. Získané indície môžu byť východiskom pre nastavenie cieľov a očakávaní v danej skupine.
I keď ideálny obraz vyučovania začína príchodom na tanečnú sálu, plnú disponovaných žiakov, ktorí nasávajú každé vyslovené slovo a korekcie ihneď úspešne zapájajú do svojho cvičenia prebiehajúceho podľa klasickej štruktúry predmetu, táto predstava sa často nezlučuje s realitou ZUŠ. Učiteľ sa môže usilovať o spestrenie bežnej „školskej“ rutiny, zapájať rôzne zaujímavé a netradičné cvičenia, či chváliť svoje deti. V prvom rade by sa však mal odosobniť, vnímať ich a umožniť žiakom objaviť svoj skutočný potenciál, predovšetkým v tanečných technikách, kde badá ich výrazný talent. Jeho nároky a očakávania by mali byť v danom predmete o čosi vyššie, ako by si žiaci sami predstavovali, no zároveň primerane vysoké, aby ich dokázali uspokojivo dosiahnuť. Pomalý, no stabilný vzrast stojí za vloženú námahu a trpezlivosť, pretože výsledkom sú deti, ktoré z hodiny odchádzajú s pocitom hrdosti a zadosťučinenia. Uvedomujú si ich vlastný podiel na vyučovaní, ale taktiež vďaku za to, že učiteľ vyvinul primeraný tlak na rozšírenie ich hraníc. Hneď ako žiaci pocítia od pedagóga dôveru a objavia svoje silné stránky, kvalita vyučovacieho procesu stúpne o úroveň vyššie a jeho podstata sa opäť začne napĺňať. Potenciál základnej umeleckej školy existuje a závisí, za aký koniec je uchopený.
Zdroje:
Tento článok je súčasťou obsahu časopisu Tempo, odborného časopisu Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. ISSN 2729–7802, dostupný online: https://medium.com/%C4%8Dasopis-htf-tempo/vyzeraj-ako-zo-zu%C5%A1-ky-6da2c7a2932f
Čierniková, I.: Psychológia tanečného umelca. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2015. 110 s. ISBN 978-80-89439-75-1
Harvařík, J.: Lidové školy umění. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1966. 89 s.
Némethová, J.: Štátny vzdelávací program pre základné umelecké školy, Tanečný odbor. 2015. Dostupné online [25.11. 2020]: https://www.minedu.sk/data/att/7409.pdf
Hartley, R. 2016. Dostupné online [25.11. 2020]: https://balletsource.wpengine.com/how-much-should-we-expect/