Vraví sa, že nové zážitky sú tie najintenzívnejšie, čas pri nich plynie pomalšie a spomienky zostávajú dlhú dobu. V duchu tejto myšlienky sa niesol náš výlet do Bojníc, kde sme prišli naberať nové tanečné skúsenosti na Festival moderného tanca. Že sme si však odniesli oveľa viac, Vám priblíži Dianka Mühlbergerová (15), jedna z našich šikovných tanečníc.
Z niektorých dní má človek dobrý pocit. A niekedy až taký dobrý, že si večer do postele líha smutný, že ten deň skončil. Viem si predstaviť, že niektorá z nás sa ihneď po príchode domov o 22:00 zabalila do perín a ponorila so do zaslúženého spánku. Veď všetci sme museli vstať už o štvrtej hodine ráno, aby sme o 5:30 mohli autobusom vyraziť do Bojníc na súťaž Festival moderného tanca 2019. Ja však pred spaním rada premýšľam o tom, čo všetko mi deň priniesol.
Netrvalo dlho (iba také tri hodinky) a už sme sedeli v hľadisku Kultúrneho centra Bojnice, sledovali ako si ostatné tanečné skupiny robia priestorové skúšky. Bola mi zima. Už keď sme vystupovali z autobusu ma prekvapilo chladné počasie, ktoré ma zrejme prenasledovalo až do hľadiska. „A teraz sa nám predstavia tanečnice zo súboru EVERYONE…” hovorí moderátor do mikrofónu a my už tlieskame a kričíme, aby sme povzbudili naše kolegyne, ktoré vystúpili s číslom Zem nám to raz vráti a Stopa minulosti. Samozrejme, že tam bolo veľa talentovaných tanečníkov… Ale povedzme si narovinu, naše tanečnice boli predsa najlepšie. Avšak našu kategóriu - malé choreografie, čakalo vystúpenie až večer.
Po dobrom obede, ktorý sme dostali v jednom z hotelov v Bojniciach, sme sa vybrali aj na Bojnický Zámok. No nebolo krásne spojiť tanec so súkromnou prehliadkou jedného z najkrajších zámkov Slovenska a ponoriť sa do čias rodu Turzovcov či Pálffiovcov? Prehliadka sa nám páčila. Páčila sa nám aj napriek tomu, že nás boleli nožky, zima bola stále prítomná a čas do nášho vystúpenia bol stále kratší a kratší. Čoskoro nasledovali súťažné prípravy. Kostým na seba (nič sme si, našťastie, nezabudli), posledná sponka pridržala moje večne lietavé vlasy, povzbudzujúci úsmev od pani učiteľky Bystrianskej, ktorá nás podporovala z hľadiska a už sme stáli pod pódiom a čakajúc na náš výstup. Naše menšie tanečnice s choreografiou Strom ho mali už úspešne za sebou.
Posledné minúty pred vstúpením sa zdajú vždy nekonečné. Možno aj preto, že človek má trému a tak chce chvíle pred svojím vystúpením čo najviac predĺžiť. „Hlavne si to užite,” usmiala sa na nás pani učiteľka Pohančeníková a my už vstupujeme pred stovky očí. Áno, pred stovky očí! Za celý deň sa tam vystriedalo 117 choreografií a viac ako tisíc tanečníkov. Lenže ja som netancovala pre tých tisíc tanečníkov, ba ani pre porotu v strede hľadiska. Ja a ani moje tanečné kamarátky. Tancovali sme pre ZUŠku, pre učiteľky, pre seba, spolu. A tak sme sa ani nenazdali a choreografie Oheň a voda a Vlčie maky boli odtancované. A najkrajšie na tom je, že sme si to naozaj užili.
Všetky sme sa umiestnili na krásnych miestach a spokojné sme si posadali do autobusu na spiatočnú cestu. „Nikoho z vás by som nikdy nevymenila,” nielen pani učiteľke Pohančeníkovej sa zablysla v oku slza. A ja viem, že nikto by nič nemenil. Ani ten výborný muffin, ktorý sme od pani učiteľky Rehákovej dostali! Autobusom sa už ozýval iba smiech, spev, radosť. A zrazu nás vítali v Bratislave rodičia a gratulovali nám k úspechom.
Čo mi teda tento deň priniesol? Tú najkrajšiu cenu - kopu zážitkov s ľuďmi, ktorých mám nadovšetko rada. Teraz len dúfam, že sa nám o tomto dni bude aj snívať.
