Scénický ľudový tanec

Ľudový tanec je veľkou a dôležitou súčasťou nášho tanečného odboru. Venujú sa mu žiaci už v nízkych ročníkoch a obdivuhodné výkony podávajú aj jeho najstarší členovia. No zamysleli ste sa kam siahajú korene ľudového tanca, ako vyzeral v minulosti a akú jeho podobu môžeme v súčasnosti sledovať na javiskách? Tento druh tanca prešiel dlhú cestu vývoja a aby sme ho mali možnosť spoznať aj inde ako v jeho prirodzenom prostredí, tj. na dedinách medzi pospolitým ľudom, formovali ho generácie oddaných folkloristov až nakoniec získal podobu určenú pre divadelné scény. Scénický ľudový tanec je v dnešnom svete folklóru veľmi často spomínanou témou. Preto by som rada priblížila niekoľko dôležitých informácií, ktoré vystihujú jeho podstatu. 

Scénický ľudový tanec označujeme pojmom FOLKLORIZMUS. Začal sa objavovať približne v 60. rokoch. Využíva, napodobňuje, rekonštruuje a sprostredkuje archaické prvky i formy tradičnej ľudovej kultúry mimo jej prirodzeného prostredia, a jej pôvodných funkcií. Nazývame ho aj druhou existenciou ľudovej kultúry, folklórom z druhej ruky alebo štylizovaným folklórom (tento názov sa u nás začal preferovať). Opiera sa hlavne o individuálnu tvorbu, ktorá vytvára zakaždým odlišnú podobu spracovávaného materiálu. Disponuje dvoma základnými funkciami/ podstatami:

1. potreba vzdialiť sa od archaických foriem a tvorbu upriamiť na požiadavky umenia (uplatňuje sa v súčasnej umeleckej tvorbe),
2. potreba prikloniť sa k pozitívnemu pôsobeniu ľudových tradícií (teda k renovácii autentických foriem).

Do oblasti folklorizmu patria aj rôzne formy uvádzania folklóru ako napr. v televízii, rozhlase, literatúre a pod. V súčasnosti má vlastné organizačné podoby vo forme organizovania folklórnych súborov, jednorazových vystúpení, festivalov, umeleckej výroby, uchovávania tradícii,...). Zahŕňa aj estetické princípy (napr. potreba pretlmočiť folklór pomocou jeho štylizácie) a priestor v rámci komerčnej produkcie. Produkciu tanečných domov, kurzov, nácvikov, ktoré ovplyvňujú zručnosti aj vedomosti spojené s folklorizmom a folklórom považujeme za prejav scénického folklorizmu.

Na Slovensku sa danou problematikou teoreticky aj prakticky zaoberali: Svetozár Švehlák, Ladislav Leng, Oľga Danglová, Milan Leščák (slovenský folklorista, napísal knihu s názvom Folklór a scénický folklorizmus), Stanislav Dúžek a ďalší.

Ladislav Leng rozlíšil tri základné stupne štylizácie:

1. citácia folklóru, ktorá rešpektuje autentické znenie folklórnej predlohy (napr. skupiny snažiace sa o rekonštrukciu autentického folklórneho prejavu),
2. imitácia, kedy upravovateľ zasahuje do pôvodnej štruktúry s úmyslom upevniť niektoré stránky folklóru pre konkrétnu príležitosť jeho prevedenia (choreografické úpravy vo folklórnych súboroch),
3. prekomponovanie folklóru, kde autentický folklór slúži ako predloha, a však uplatňuje sa individuálny tvorivý podiel umelca (prispôsobenie materiálu svojim potrebám, hudbe, schopnostiam, tempu a pod.).

DB.