Kam smeruje moja kolobežka?

Pred časom, by som sa nad predstavou, vlastniť elektrobežku len zasmiala. Elektrobežka??? To čo je? To už sú ľudia tak leniví, že už sa nevládzu ani odrážať jednou nohou? To už je potrebné sa LEN voziť? A prečo chodia po chodníkoch? Vôbec ich nepočuť a ohrozujú chodcov....

Presne takéto názory som mala a určite som nebola jediná (aspoň vidno, aká som ufrfľaná). Lenže isté veci sa zmenili, myslím si že u každého a zo dňa na deň som ostala odrezaná od práce, ktorú milujem, od ľudí, na ktorých mi záleží, od akejkoľvek slobody. Asi každý si prešiel svojim. Neobišli ma ani stavy úzkosti, smútku, prázdnoty a negativizmu. V tom prišiel záblesk svetla v podobe vyučovania on-line. A zrazu bola nálada lepšia, úsmev sa pomaly vracal a v hlave mi začali opäť šrotovať nápady na veci, ako by sa čo dalo urobiť, aké kombinácie vymyslím, ako ich budem obohacovať.  Veď na našej Šancovej je videokamera a priestory a ja mám cieľ. Všetko sa zdalo, ako jasný plán, až na malý detail. Kto ma tam bude voziť? Manžela som nechcela otravovať každý deň, keďže už tiež pracoval z domu a nemal cestu okolo (nie že by to pre mňa rád nespravil). Ale prišlo mi to zbytočné otravovanie. Natoľko som zas hrdinka nebola, aby som chodila každý deň MHD, tak prišiel jasný signál – JE ČAS NA ELEKTROBEŽKU! Aj keď mi bola v minulosti ponúkaná už viackrát, vždy som to odmietla. Veď predsa chodím rada MHD a aspoň si môžem prečítať nejakú dobrú knihu.

V ten deň, tohto geniálneho nápadu a teda už môjho súhlasu, sa objednala a na druhý deň som ju už mala doma. Pripadala som si ako malé dieťa. Takúto obrovskú radosť z darčeka som naozaj nečakala. Zmontovala sa naštartovala a šlo sa hneď na skúšobnú jazdu, ktorá išla ako po masle. A potom prišiel deň D, cesta do práce. Opísať pocit, aký som mala, keď som sa naobliekala, dala na ústa rúško, do uší slúchadlá a pustila MP3 sa snáď ani nedá. V ten okamih mi pripadal svet náááááááádhernýýýýýý. Okamžite som si našla cestu po Dlhých dieloch, napojila sa pri Dunaji na cyklotrasu, prefrčala po nábreží, strihla to na SNP cez staré mesto, kde nebola ani noha, rýchlostne som sa vybúrila na Obchodnej, okolo Blumentálu a ani neviem ako som bola na Račianskom mýte. Dala to cez prechod a za pár sekúnd ma už vítala naša Šancová. Počas celej cesty som sa šťastne usmievala, čo samozrejme nikto nespozoroval, lebo som mala zakrytú tvár. Ale určite to všetci, ktorí ma videli preletieť okolo nich vycítili, lebo to šťastie sa prehliadnuť nedalo, ani v tej rýchlosti. A potom to bolo tu.  Naše sály, šatne, fotky, poháre zo súťaží. Hneď som spojazdnila kameru a už som bola vo svojom. Od tohto okamihu sa mi zmenil život. Mám pocit, že dýcham, že existujem, že som. Cesta do práce a z práce mi dáva veľa a mnoho. Vždy sa teším na cestu, lebo moja elektrobežka má cieľ. Zaviesť ma presne tam, kam potrebujem. Na tanečné sály, kde viem, že vďaka kamere môžem byť o trošičku bližšie našim deťom. Vždy, keď robím kombináciu, predstavujem si každého jedného na tej druhej strane, ako si ma cez počítač vpustí domov do obývačky, alebo izbičky, možno chodby. Viem, že aspoň takto môžem byť s nimi. S našimi deťmi, chlapcami a dievčatami, slečnami, dospeláčkami. Jednoducho so všetkými, ktorí chcú byť s nami.

Takže už na kolobežkárov nefrflem, pretože som jedna z nich. Nebojte, síce chodím ako drak, ale na chodníkoch som veľmi ohľaduplná. Dokonca som ani raz ešte nepoužila zvonček a keď ma niekto pustí, slušne mu poďakujem. Vždy ma poteší, keď mi niekto len tak zakýva, alebo sa usmeje, keď vidí, že frčím okolo neho. Už som si dala dokonca  preteky s električkou a motorkárom.  Takže ak ma niekedy stretnete, nemusíte odskakovať z chodníka, jednoducho mi napríklad zakývajte :). 

A na čo sa teším úplne najviac? Až moja kolobežka nebude mať cieľ do prázdnych sál, ale do sál a šatní s našimi deťmi, aby práca pedagóga mala naozaj naplnený význam, pretože nič sa nevyrovná tomu, keď odparkujem svoju mašinu na Laurinskej alebo Šancovej a VŠETKY deti si poriadne vystískam. A na tento deň sa naozaj PORIADNE TEŠÍM.

VP.