Každá časť roka má svoje osobité čaro. Pochmúrne zimné dni a večery dávajú našim tréningom zvláštnu atmosféru. Na jar nás možno navštívi mierna únava, ale ak si jej prítomnosť nepripustíme, môžeme si užiť toto krásne prebúdzajúce sa a inšpiratívne obdobie plnými dúškami. Chlad v šatni, prekrytý kúrením už nie je taký nepríjemný ako predtým, tanečné hodiny nám zvyknú vyplaviť dopamíny a serotoníny intenzívnejšie ako inokedy a hotové choreografie dopomôžu príjemnému pocitu zadosťučinenia. Odchod z tréningu býva jednoducho veľmi príjemný a práve takto vnímame jar v tanečnom odbore (uvedomili ste si súčasné krásne, netypicky aprílové a stabilné počasie...? ach to by bolo tancovanie). V dnešnom príspevku nám svoje nostalgické pocity priblíži Dianka, preto čítajte ďalej a zapojte svoju predstavivosť, aby sme sa na chvíľu spoločne presunuli na našu Šancovú záhradku :) 

PS: zároveň sa s Vami chceme podeliť o ďalšie fotky usilovných tanečníkov, ktorí taktiež presunuli vyučovanie z tanečnej sály do svojich izieb.

Keď sa pozriem z okna

Konečne sa na nás začalo slnko v neskorších hodinách usmievať dlhšie. Keď pootvorím okno mojej malej izby, tak počujem vtákov ako sa pretekajú, kto mi krajšie zaspieva. Keď vykuknem z balkóna a obloha sa z modrej farby prezlečie do ružovej, už je vidno mesiac, ktorý ale nemusí osvetľovať tmavé cesty. Je iba šperkom oblohy. A toto všetko som nemusela sledovať iba z okna. Mohla som to vnímať naživo. Napríklad na ceste domov po našich hodinách tanečnej.

Je to niečo viac ako iba rutina. Dvakrát do týždňa na tanečnú, potom víkend a opäť si dvakrát obuť cvičky. Tak to možno vnímajú iba naši rodičia či kamaráti, ktorým už od rána s úsmevom oznamujeme, že dnes poobede sa tancuje. Prídem zo školy, školskú tašku vymením za moju s legínami a tričkom, a s hudbou v mojich slúchadlách sa rezkým krokom poberiem na tanečnú.

Väčšinou chodím na hodiny skôr. V našej ZUŠke sa totiž nachádza záhradka, kde sa pred vstupom v tomto jarnom období rada zastavím, na chvíľku si sadnem na lavičku, a keď tam práve nevybíja svoju energiu záhadný bubeník, ktorého som ešte nikdy nevidela, iba počula, tak sledujem vtáčikov ako sa pretekajú, kto si ako prvý uchmatne semienka z kŕmidla. A potom rada počúvam, ako sa vánok pohráva s drevenou zvonkohrou. Dobre, priznám sa… niekedy tam takto čakám iba na Betku, ktorá veľakrát musí prísť a zaklopať aj za mňa, pretože po mojom jednom jemnom zaklopaní nemám viac to srdce prerušovať hodinu, ktorá práve prebieha. Stačí keď nazriem do okien a vidím usilovné a tancom pohltené tváre detí a učiteliek. To by sa vyrušilo iba ťažko, verte mi!

Po Betkinom ráznom zaklopaní nám väčšinou príde otvoriť  pani učiteľka Reháková. Všetky sme tak rady, že sa opäť vidíme. Vo vedľajšej sále prebieha práve jej hodina s malinkými PŠ-kármi (už chápete, prečo je pre mňa tak ťažké prerušiť ich tance mojím klopaním?). Cez malú chodbu prejdeme do šatne celkom rýchlo, no aj tak sa pozastavím a nakuknem na veľkú sálu. Moja sestra  má hodinu jazzu. Myslím, že sa práve pripravujú na cvičenie „švihy”. Síce vidím, že by sa na chvíľku asi rada vydýchala, možno by si rada napravila jej strapaté vlasy, no vždy sa nám stretnú pohľady a pousmeje sa na mňa.

A nielen ona, ale aj celý jej tím. A tam vidím to odhodlanie sa stále zlepšovať, prekonávať svoju kondičku a tancovať ďalej.

Ešte predtým ako vojdeme do šatne, zakýva nám pani učiteľka Pohančeníková. Veselo odkývam späť. Ďalším dôvodom, prečo chodím na tanečnú skôr, sú naše nekončiace rozhovory v šatni. Veď sme sa od hodiny ľudoviek až dva dni nevideli! Naše rozhovory alebo vlogy… mám pocit, že zakaždým vymyslíme niečo nové. A už klope Katka, ktorá vo mne najviac vzbudzuje moje teatrálne ja (alebo ja v nej?). A keď dobehne Doris a Terezka, tak si zopakujeme všetky cvičenia… alebo NIEKEDY pokračujeme v našich dôverných rozhovoroch, vlogoch a smiechu.

Skupina mojej sestry už nacvičuje choreografiu. O chvíľu budeme na rade!

Keby som mala povedať, čo mi na našej tanečnej po mesiaci „karantény” najviac chýba, tak by to okrem tanca boli tie úsmevy. Úsmevy ľudí, s ktorými nám je dobre, tam kde je cítiť pozitívnu atmosféru a energiu, ktorá sa odráža od zrkadiel na sále, do ktorých sa na seba navzájom neraz usmejeme.

Naše šťastie v malom tanečnom domčeku na Šancovej, z ktorého sa veľakrát bojíme  vybrať samé po tme na cestu domov. Teraz by sme sa ale už nebáli, pretože by sa na nás slnko usmievalo dlhšie a mesiac by bol iba šperkom na ružovej oblohe. Možno by sme išli aj na kebab (samozrejme, na kebab zaslúžene vytancovaný).

Diana Mühlbergerová, II. stupeň